Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako je to vlastne
s démonmi v kresťanstve a iných náboženstvách? Či už ste
veriaci, ateisti alebo sami neviete, skúste sa na to pozrieť reálne. Pointa
(takmer?) každého náboženstva je vlastne v stanovení morálnych zákonov pre
jednoduchých ľudí a vysvetľovaní „nevysvetliteľných“ javov.
Zoberte si napríklad že kresťanstvo, islam, judaizmus...
Všetky tieto monoteistické náboženstvá majú jedného boha, ktorému sa podriaďujú
a vlastne by sa dalo povedať, že Boh, Alah aj Jahve sú tá istá osoba.
Každý z nich dal prikázania, zákony a zákazy, ktoré musia veriaci
dodržiavať. Všetky sú založené vlastne na morálnych zákonoch doby, kedy
náboženstvo vznikalo. Majú ľudí chrániť pred negatívnymi dôsledkami
nerozvážneho konania, ktorého by sa mohli dopustiť, keby ich nemal kto usmerniť
(napríklad 6. Mojžišovo prikázanie „nezosmilníš“ a neželané tehotenstvo mladého
dievčaťa) a vypĺňajú medzery v právnom systéme, dopĺňajú ho
v oblastiach, do ktorých už nemal dosah, lebo – koniec koncov – ľudia by
si ani nenechali hovoriť do svojho súkromného života. Takto, keď za tým všetkým
vidia nadprirodzenú bytosť, tvorcu a pána všetkého, považujú za
samozrejmosť, že boli stvorení za nejakým účelom a s nejakými
podmienkami, ktoré musia dodržiavať, aby nesklamali, aby neboli potrestaní
vyššou mocou za svoju neposlušnosť, nech sa to už týka čohokoľvek. Ak budú
tieto nariadenia dodržiavať, budú odmenení – či už v svojom súčasnom
živote, v ďalšom živote, alebo v posmrtnom živote, teda sa dostanú do
neba – zasľúbenej zeme. Ak ich budú vedome a dobrovoľne porušovať, budú
potrestaní a pôjdu do pekla. Aké jednoduché.
A veľmi podobne je to vlastne aj s polyteistickými
náboženstvami, i keď tam má trochu väčší podiel vysvetľovanie predtým
neznámeho, ako v monoteistických náboženstvách. Majú viacero bohov, každý
je niečím špecifický, má pod palcom inú oblasť a ku každému sa modlia
(väčšinou) pre niečo iné.
Ale ako je to s tými démonmi – zápornými postavami? Vo
všeobecnosti si mnohí pod pojmom „diabol“, či „satan“ predstavíme ohavnú
postavu, častokrát s rohami, chvostom, srsťou, grotesknou tvárou
a podobne. Tieto rôzne kreatúry zosobňujú to najhoršie na svete, samotné
zlo. Predstavujú pôvodcov zlých skutkov, chorôb, nešťastia, pokušenia a všetkej
zloby. No nie je to tak trochu alibizmus? Miesto toho, aby sme sa sami
zodpovedali za svoje hriechy, zhodíme to na „pokušiteľov“ ktorým sme podľahli.
Veľmi podobne, ako sa Adam vyhovoril na Evu a tá zase na hada.
Nie je to náhodou tak, že sme si my, ľudia, démonické
postavy vytvorili sami, pretože sme si potrebovali nejakým spôsobom zosobniť, zhmotniť zlo? Presne tak, ako si
starovekí Gréci predstavovali slnko ako boha Hélia, ktorý sa každý deň ráno
vydal na púť oblohou na zlatom voze ťahanom štyrmi okrídlenými koňmi, alebo ako
múdrosť zosobňovali v bohyni Aténe. Jednoduchý ľud potreboval niečo, čomu
by mohli veriť, čo uznávať, čoho sa obávať. Pretože každý národ potrebuje
vodcu, ktorý by ho stmelil, každý ľud potrebuje normy. Preto si možno aj cirkev
vytvorila vlastné postavičky, ktoré by mohla predložiť ľuďom – a zrazu
bola aj ovca celá, aj vlk sýty, ak sa teda zameriame na kresťanstvo.
Všetci totiž dobre vieme, akou feudálnou mocnosťou sa
kresťanská cirkev stala v stredoveku. Že mala neskutočnú moc nad všetkými
veriacimi (a vtedy boli všetci veriacimi). Predávanie odpustkov, korupcie,
inkvizícia, križiacke výpravy... Povedzme si na rovinu, aké svinstvá sa diali
(a aj stále dejú) v telese zvanom cirkev. (A to je hlavný dôvod, prečo
stále tvrdím, že viera a cirkev sú dva úplne rozdielne pojmy.)
Ďalšia vec: všetci tiež vieme aj to, že cirkev uznáva len
štyri evanjeliá, a to podľa Matúša, Mareka, Lukáša a Jána. Ale čo tie
ostatné? Našlo a vie sa o minimálne 19 ďalších evanjelií, medzi nimi
napríklad aj evanjelium podľa Márie, Judáša a pod. A prečo tieto
neuznali? Prečo k nim nemá verejnosť prístup? A prečo sú niektoré
dokonca zakázané? Žeby boli pre cirkev nepohodlné? Tie štyri, ktoré uznala, sa
jej asi hodili...
Nuž, sprvoti bola kresťanská cirkev prenasledovaná skupinka
ľudí, ktorí verili v Boha, v Ježiša Krista ako jeho syna
a v božskú jednotu Svätej Trojice ako Otca, Syna a Ducha
Svätého. Verili v morálne hodnoty, v lásku k blížnemu
a k úctu k životu. Všetci – laici aj kňazi, dokonca aj biskupi,
ktorí boli považovaní za nástupcov Kristových apoštolov, zástupcov Ježiša na
zemi a bola im pripisovaná nadprirodzená spirituálna sila. Postupne sa
však cirkev začala hierarchizovať a stávala sa z nej inštitúcia
nesúca všetky prvky feudalizmu. Kňazi boli uctievaní laikmi, považovaní za
neomylných, rímsky biskup sa vyhlásil za hlavu celej cirkvi (čo, samozrejme
neostali bez konkurencie – za hlavu cirkvi sa považoval aj patriarcha
Byzantskej ríše; jeden lepší samozvanec ako druhý...), začali od poddaných
žiadať platenie desiatkov a milodarov, kázali chudobu a sami žili
v obrovskom prepychu... A každého, kto sa postavil proti tomuto
systému utláčania a zneužívania bezmocných, odstránili (Arianizmus, John
Wycliffe, Ján Hus...), alebo sa o to prinajmenšom pokúsili.
Našťastie, nejako sa ľudu podarilo vymaniť spod cirkevného
jarma a neprávosť v tomto smere aspoň sčasti utrpela na moci, aj
vďaka veľkým Ľuďom ako napríklad Martin Luther, ktorý spôsobil prevrat nielen
založením protestantizmu, ale svojou činnosťou celkovo ovplyvnil aj ostatné
vetvy kresťanskej cirkvi.
Ak sa k ľuďom správate ako k hlupákom, stanú sa
z nich hlupáci. Ak sa s nimi budete baviť ako s naivnými deťmi,
uveria vám, že vás potrebujú. Zamyslite sa nad tým.
Kristen
